Občas sa ocitnem v nevšednej situácii. Najmä vtedy, ak sa neviem rozhodnúť, čo ďalej urobiť. Prizerať sa, alebo zakročiť? Čo urobiť? Alebo neurobiť nič? Čo je správne?
Dilema.
Tieto otázky som kládla samej sebe nedávno pri všednej činnosti, nakupovaní. Zbadala som handicapovaného človeka, sediaceho na invalidnom vozíku, ako si do batôžka na kolenách kladie jogurty. Krádež. Najskôr som bola trošku nahnevaná, pýtala som sa: Mala by som tolerovať krádež len preto, že ide o vozíčkára? Chcela som niečo urobiť. Len som upozornila priateľa, čo som práve videla. Všimol si, že kradnutý tovar je zlacnený. Preto sme usúdili, že „zlodej“ nechce obchodu príliš uškodiť. Zrejme nie je vo veľmi utešenej životnej situácii. Bolo mi trošku ľúto. Neurobili sme nič.
Neviem, či sme urobili dobre. Ešte pár dní som sa nevedela zbaviť neustáleho premýšľania o tom, čo je správne. Ocitla som sa v morálnej dileme, ktorú som nevedela rozriešiť. A keď na to pomyslím, stále uvažujem, ktoré riešenie by bolo najsprávnejšie.