somktosom

Na úvod

Keď som sa rozprávala s jedným dobrým kamarátom o tom, že sa cítim nepoužiteľná v dnešnom svete, jednak si neverím natoľko, aby som o sebe povedala, že som v niečom dobrá a jednak som o tom presvedčená, povedal mi, aby som písala poviedky. Tak či tak som si pripadala smiešne, aj keď som vždy dúfala, že budem písať. Mám pocit, že vždy, keď si samu seba predstavím, ako niečo robím, povedzme nejakú profesiu, pripadám si smiešne. Neviem prečo som sama sebe na posmech. Neviem, či je takýto pohľad na seba skôr smiešny ako smutný. Možno ani jedno z toho a možno oboje a možno ešte niečo navyše. Strach je istá forma sebadeštrukcie, ktorá mi šliape na krk, ale na druhej strane ma vystríha, aby som si zachovala dekórum.

Strach a ja

Neďaleko odo mňa, v mojej hlave existujú rôzne svety, ktoré si premietam v snoch. Týmto snom nerozumiem asi ako väčšina ľudí. Sú to moje sny a vôbec nie sú také, ako by som chcela. Mala by som si ich riadiť sama, ja som v nich hlavná postava, ktorá by mohla meniť dej. To však počas spánku nie je možné a v bdelosti to prirodzene nejde.  Sníva sa mi, ako sa kúpem v priehrade plnej toxickej vody a obrovských pijavíc, ktoré spôsobujú pečeňovú chorobu. Jedna z nich ma uhryzne a pod kožou zrazu nemám mäso, ale malé pečene. Pripadám si divne, keď zistím, že mám všade v tele malé pečene. Príde mi to nechutné a vtedy už neviem ako sen pokračuje. Niekoľko dní myslím na ten sen, pretože neviem čo to malo znamenať. Predtým, ako som išla spať, sme s kamarátkou vypili dve fľaše vína, tak rozmýšľam, či mi môj organizmus nenaznačuje, aby som si dala pauzu od chľastania. Túto myšlienku zavrhnem a nalejem si vodku s džúsom. Pritom ako pijem tento osviežujúci nápoj, si spomeniem na sen a rozmýšľam, či je správne piť. Ale vzápätí si aj odpoviem, že nie je možné sa v reálnom živote nechať ovládať snami, ktoré sú celkovo absurdné. Sú to možno iba symboly, ale neviem ich rozlúsknuť, tak prečo sa nimi zapodievať? Cítim sa trošku osamelo sama pri poháriku, ale navrávam si, aby som nebola precitlivená. Prečo nemám byť precitlivená, keď som? – vediem so sebou dialóg. Pretože nie si osamelá. – odpovedám si, ale sama tomu neverím. Ale ja som. – vzdorujem si. Pripadám si trochu schizofrenicky, a tak ukončím tento dialóg ústupkom. Nechám sa v tom, že som osamelá a pokračujem v tomto pocite.

V osamelosti pretrvám hodnú chvíľu s určitým očakávaním, čo sa bude diať. Sedím za stolom a rozmýšľam, či nie som celoživotný čakateľ. Strachujem sa, či to, čo robím, nie je zbytočné a rozmýšľam nad tým, prečo robím veci tak, ako robím. Potom sa pristihnem pri tom, že sa znova strachujem a napadne mi, že strachovanie sa je mojou charakteristickou črtou. Neviem, či je to dobré, alebo zlé. Je pre mňa celkom zložité zaujať postoj voči samej sebe. Strach je z určitého pohľadu prejavom zodpovednosti, ale dá sa považovať aj za zbabelosť. Neviem do ktorej kategórie mám zaradiť svoj strach. Pohár s vodkou sa mi zmení na veľký otáznik. Keď sama seba poriadne nepoznám, ako mám veriť ľuďom, ktorí mi hovoria, aká som? Hádam oni ma lepšie poznajú ako ja sama? Premýšľam, či to nie je znova iba strach, čo mi bráni v poznaní samej seba. Začínam byť trochu nervózna, keď mi chodia po rozume iba otázky, na ktoré si neviem odpovedať. Aby som sa trochu upokojila, zapálim si a dívam sa, ako dym vytvára smradľavé obláčiky. Z nite svojich myšlienok sa nechám vytrhnúť otázkou od človeka, ktorý sa pri mne pristaví. Je to známa, ktorá sa na chvíľu pristaví a chce nadviazať konverzáciu: ,,Ahoj Miška, ako? Čo nové?“ Nemám náladu tváriť sa, že ma naozaj teší jej prítomnosť, ale nechcem byť nezdvorilá a tak sa snažím odpovedať, aby mala pocit práve, že som nadšená, že ju vidím: ,,Ahoj, ale celkom dobre. Všetko po starom. Nič nové, klasika. Som rada, že ťa vidím. Ty sa pochváľ.“ ,,Ja sa nemám čím chváliť, ja som na tom podobne. Tiež všetko po starom,“ odpovedá mi moja známa. Po chvíľke konverzácie o tom, že ani jedna z nás nemá nič nového a máme sa vskutku rovnako, sa rozlúčime a ona odchádza po svojom. Rozmýšľam, ako je možné, že aj ona sa má tak, ako ja, keď v podstate ani nevie, ako sa mám. Veď som jej popravde nepovedala, čo mám nové a ani nič o sebe. Ona z toho vyvodila záver, že aj ona sa tak má. Ja som jej v podstate klamala, aby som sa vyhla hlbšiemu dialógu a ona buď tiež klamala, bohvie z akého dôvodu, možno z toho istého, ako ja, alebo naozaj nemá nič nové a v tom prípade hovorila pravdu. To sa už nedozviem, ale zaujímavé na tom celom je, že si myslí, že sme na tom podobne, lebo v skutočnosti pravdepodobne nie sme. A možno sme, ale ako to mám vedieť?