Vedľa kontajnerov pred domom ktosi vyhodil staré kreslo rubínovočervenej farby. Nemohla som si ho nevšimnúť. Čo ma však zaujalo omnoho viac, bola mačka, čo si v ňom spokojne vyspávala.
Uchlipujem si z môjho obľúbeného mätového čaju a premietam si v hlave obraz spiacej mačky v zachovalom kresle. Napadne mi, že by to mohla byť vynikajúca fotografia. Škoda, že som vo chvíli, keď som vyhadzovala smeti, nemala pri sebe aparát. Nevadí, aspoň mi v hlave ostal pekný obraz.
Do ucha mi vchádzajú slová z piesne, že niekedy je lepšie niektoré veci nevidieť. Áno, ale na druhej strane sú veci, ktoré naozaj stojí za to vidieť. Tie najbanálnejšie a najzvyčajnešie veci v sebe ukrývajú všednú krásu. Tá sa však niekedy zdá naopak nevšedná. Je to taká nevšedno-všedná krása. Viem, teraz si možno trošku protirečím, ale zdá sa mi, že takto najlepšie vystihnem podstatu toho, čo chcem vyjadriť. A musím povedať, že som vďačná, že všedné veci vo mne zanechávajú nevšedné pocity.
Celá debata | RSS tejto debaty